Na zamyslenie ... Cvičenie srdca

Všetci sme spolu posadali k stolu a on potom objal mamu okolo pliec a povedal: „Viete deti moje, že máte najlepšiu mamu na svete?“ Túto vetu s obľubou opakoval každý večer. Po rokoch, keď spomínam na otca, začínam jeho správaniu rozumieť – cvičil svoje srdce. Zvyky sú cvičením srdca.

Prežívame Mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Je to pre nás výzva urobiť niečo s našim srdcom. Je to výzva precvičiť srdce, výzva pravidelne cvičiť srdce. Často túžime po odpustení a milosrdenstve, ale dosiahnu ho iba Tí, ktorí odpúšťajú a sú milosrdní. Skutky milosrdenstva sú cvičením nášho srdca. Katechizmus hovorí povzbudzujúco – „Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a trpezlivo znášať krivdu. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky, je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.“

Konať skutky milosrdenstva znamená cvičiť svoje srdce.

Nedávno som v jednej knihe čítal, ako mama našla denník svojho syna, v ktorom čítala – „Včera som sa bol najesť v reštaurácii. Obed bol obstojný, ale tie ceny. Obsluhovala nás servírka, ktorá nebola ani pekná, ani milá. Po celý čas, čo sme tam boli, som jej asi stokrát povedal: „Ďakujem.“ A jej to bolo úplne jedno a vlastne mala pravdu – veď je za svoju prácu platená. Moja mama dnes ako zvyčajne vstala, aby mi priniesla pohár vody. Neviem ako, ale vykĺzlo mi „ďakujem“. Nikdy predtým som jej nepoďakoval. Mama si vzápätí sadla a zdalo sa mi, že sa takmer rozplakala. Aké je z toho ponaučenie? Na to, aby som rozplakal mamu, stačí málo. Stačí raz za trinásť rokov povedať „ďakujem“.

Rozplakala som sa... Taký trapas! Dúfam, že si to nevšimol, ináč mi to už nikdy nepovie, aby ma nerozplakal. Keby si radšej všimol, že ja mama sa volám Lucia, že mám tridsaťštyri rokov, že som často unavená, občas sa cítim osamelá, že často by som sa rada porozprávala, vyšla si von, že niekedy sa necítim dobre...

Ak sa chceš naučiť rásť a rozvíjať ako človek, tak pravidelne cvič svoje srdce, uč sa dobrým zvykom. Najlepšiu školu nájdeš vo vlastnej rodine, vo vlastnej farnosti.

Mgr. Pavol Špita, farár
Foto: Cyril Králik