Na zamyslenie ... Prečo potrebujem chodiť do kostola? Prečo potrebujem chodiť do školy?

„Chodil som tam tridsať rokov,“ písal, „a za ten čas, som si vypočul tritisíc kázni. Môžem vás však uistiť, že si nepamätám ani jednu z nich. Preto si myslím, že ide len o stratu času nielen pre mňa, ale aj pre kňazov, ktorí kázne prednášajú.“

Po uverejnení listu sa rozpútala debata v rubrike Listy šéfredaktorovi. Mnohí dali autorovi listu za pravdu. Diskusia pokračovala dlhé týždne, až ktosi napísal: „Som ženatý tridsať rokov. Za celý tento čas mi moja manželka navarila tridsaťdvatisíc obedov a prisahám, že si nepamätám ani na jedno menu, čo mi pripravila. Viem však toto – každé z týchto jedál ma zasýtilo a dodalo mi silu, ktorú som potreboval, aby som mohol vykonávať svoju prácu. Ak by mi ich moja manželka nepripravovala, dnes by som už bol mŕtvy. Rovnako ak by som nechodil do kostola, aby som tam načerpal výživu pre dušu, bol by som duchovne mŕtvy.“

Milí žiaci a študenti, začal ďalší školský rok. Často si kladieme otázku, načo  tie všetky poučky, definície, vzorce, texty, ktoré sa máme učiť naspamäť... veď aj tak raz všetko zabudneme.

Čítal som raz článok o vzdelaní, v ktorom bola otázka – Čo je to vzdelanie? A nasledovala odpoveď – „Vzdelanie je to, čo ti zostane, keď všetko naučené zabudneš.“ A čo ti zostane? Logika, inteligencia, dobré návyky... všetko to, čo budeš v živote potrebovať. A preto na oko nezmyselné učenie a chodenie do školy má veľký zmysel, je veľmi potrebné.

Svätá Terézia z Lisieux rozprávala tento príbeh – „Bol raz jeden kráľ, ktorý chodil veľmi rád na poľovačky. Jedného dňa vypudili jeho psy z nory nádherného bieleho zajaca. Kráľ popchol koňa a poslal honcov za zvieratkom, ktoré bežalo odušu cez lúky. Kráľ plný vzrušenia z poľovačky si už predstavoval krásnu čiapku, ktorú si dá ušiť zo zajačej kožušinky. Chudák vysilený zajko zastal a psy ho obkľúčili, aby mu znemožnili ďalší útek. Prišiel kráľ a zamieril kušou na zvieratko. Zajačik zrazu urobil čosi nevídané. Z posledných síl skočil priamo do kráľovho náručia. Teplo chvejúceho sa telíčka panovníka dojalo. Pustil zbraň na zem, usmial sa a otočil koňa na spiatočnú cestu do zámku. Od tej chvíle sa stali kráľ a biely zajačik nerozlučnou dvojicou.“

Keď svätá Terézia z Lisieux dopovedala tento príbeh, dodala: „Keď sa ti zdá, že už nemáš kam ujsť, skoč priamo do Božieho náručia.“

Potrebujem chodiť do kostola, aby som sa naučil dôverovať Bohu, aby som bol duchovne živý a naučil sa mu skočiť do náručia, keď prídu rôzne životné situácie.

Potrebujem chodiť do školy, aby mi zostal rozum a vedomosti potrebné pre život, keď všetky vzorce a definície zabudnem.

Žiakom a študentom prajem dôveru skočiť do „náručia“ školy a všetkým prajem odvahu skočiť do Božieho náručia.

S pozdravom Váš farár Pavol Špita.