#
#
#

Navigácia

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Aktuálne počasie

dnes, utorok 19. 3. 2024
takmer jasno 8 °C -1 °C
streda 20. 3. oblačno 11/0 °C
štvrtok 21. 3. slabý dážď 13/3 °C
piatok 22. 3. slabý dážď 11/6 °C
KIA
Euroregión Beskydy
Miestna akčná skupina Terchovská dolina
Združenie obcí Mikroregión Terchovská dolina
MALÁ FATRA, oblastná organizácia cestovného ruchu

 

Návštevnosť

Návštevnosť:

ONLINE:6
DNES:173
TÝŽDEŇ:690
CELKOM:1419337

Obsah

Rok Žofie Bošniakovej
Barbarský čin
Žofia Bošňáková a jej životné osudy (1609 - 1644)
Žofia Bošňáková - Žena dobrého srdca

 

Kontakt

Návštevníci, ktorí majú záujem navštíviť Loretánsku kaplnku s ostatkami Žofie Bosniakovej spolu s výkladom o histórií a živote Žofie Bosniakovej nech kontaktujú Justínu Kozánkovú 0902 788 290.

 Rok Žofie Bošniakovej

Rok Žofie Bosniakovej odštartovali oslavy 400. výročia jej narodenia.

V Tepličke nad Váhom v utorok 2. júna oslavovali 400. výročie od narodenia grófky Žofie Bosniakovej. Žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis pri tejto príležitosti celebroval slávnostnú sv. omšu a vyhlásil vo svojej diecéze Rok Žofie Bosniakovej. Slovenská pošta zasa vydala špeciálnu poštovú známku s jej podobizňou.

Program osláv, na ktorom sa zúčastnili vzácni hostia zo zahraničia i zo Slovenska , rodáci zo Šurian a mnohí domáci farníci, začal slávnostnou svätou omšou vo Farskom kostole sv. Martina v Tepličke nad Váhom, kde sú uložené pozostatky Žofie Bosniakovej. Hlavný celebrant, žilinský diecézny biskup Tomáš Galis vo svojom príhovore vyzdvihol svedectvo života Žofie Bosniakovej ako vzornej veriacej matky, manželky a dobrodinky chudobných a chorých. V závere homílie vyhlásil v žilinskej diecéze Rok Žofie Bosniakovej od 2. 6. 2009 do 2. 6. 2010. „Prosím Pána, aby nás zbožný, príkladný a hrdinský život Žofie Bosniakovej napĺňal nielen údivom, ale predovšetkým pohol nás k nasledovaniu. Prosme, aby raz jej hrdinské činnosti Cirkev mohla uznať a dopriala nám ju uctievať si ju ako svätú manželku a matku."

znamka_a_medaila

Domáci dekan-farár Ján Vallo po skončení sv. omše v Základnej škole Žofie Bosniakovej moderoval prezentáciu novej poštovej známky, ktorá vyšla v harčekovej úprave v emisií osobností. Jej nominálna hodnota je 80 centov. Vedúci poštovej filatelistickej služby Slovenskej pošty Martin Vančo predstavil známku: "Poštová známka akou je Žofia Bosniaková pod hradom Strečno je umelecká licencia akademického maliara Mariána Čapku. Vytvorená bola na základe dobového portrétu zo 17. storočia, ktorý sa nachádza na hrade Strečno."

Pri tejto príležitosti Žilinská diecéza vydala obrázky s nasledujúcou modlitbou:

Bože, prameň milosrdenstva, ty si nám dal v Žofii Bosniakovej obdivuhodný príklad obetavosti v rodinnom živote a obdaril si ju nevšednou láskou k chudobným. Prosíme ťa, odmeň jej čnostný život a daj, aby sme ju mohli uctievať ako blahoslavenú. Vypočuj nás na jej príhovor a udeľ nám milosť..... (v tichu sa môže predniesť), o ktorú ťa prosíme. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

 

Poštová známka Žofia Bosniaková
známka známka známky Rok Žofie Bosniakovej


Deň vydania: 2. 6. 2009
Nominálna hodnota: 0,80 €
Rozmery známky: 30,5 x 44,1 mm
Forma tlačového listu: HAL
Počet známok na tlačovom liste: 1
Počet známok v sérii: 1
Autor výtvarného návrhu známky: Marián Čapka
Rytec známky: Martin Činovs
Tlačiareň: Poštovní tiskárna cenin Praha, a.s.
Technika tlače: ocelotlač z plochých platní v kombinácii s ofsetom
Náklad známok: 50 000 ks 

 Barbarský čin

Mumifikované pozostatky grófky Žofie Bosniakovej 1. apríla zhoreli do  tla. Podpaľač prišiel približne o desiatej ku kostolu v Tepličke nad  Váhom, kde boli v Loretánskej kaplnke uložené.
V ruksaku mal horľavú látku. V neďalekej cukrárni si vypýtal kľúče od časti kostola, kde bola uložená múmia a zapísal sa do knihy návštev, čo bol bežný postup. Vošiel dnu, vytiahol truhlu z kostola, rozbil sklenený kryt, vylial horľavú látku, podpálil a pozeral sa na to.


Policajti ho zadržali na  mieste, k činu sa priznal.
Podpaľač, ktorý  zapálil telesné pozostatky Žofie Bosniakovej v Tepličke nad Váhom, považovanú za sväticu, je na psychiatrii. Vyšetrovateľ ho však obvinil z prečinu hanobenia mŕtveho, za čo je trestná sadzba jeden až päť rokov väzenia. Bol však prevezený na psychiatrické oddelenie v Bytčici neďaleko Žiliny, jeho ošetrujúci psychiater mu  nariadil ústavnú psychiatrickú liečbu. Motívom konania 31-ročného Ľuboša zo Žiliny, ktorý sa k skutku dobrovoľne priznal, môže byť jeho duševná choroba - schizofrénia.
Páchateľ sa nad dielom svojej skazy podľa očitých svedkov smial. "Sedel spútaný pod stromom a smial sa. Hovoril - zabite ma, no zabite ma," povedala  Justína Kozánková, kultúrna referentka obce. Žilinský diecézny biskup Tomáš Galis vyjadril hlboké poľutovanie nad barbarským činom zničenia telesných pozostatkov Žofie Bosniakovej, ktoré boli vo Farskom kostole sv. Martina v Tepličke nad Váhom vystavené 280 rokov.

Podľa hovorcu Žilinskej diecézy Petra Holbičku počas 280 rokov, kedy boli vo  Farskom kostole sv. Martina v Tepličke nad Váhom vystavené telesné pozostatky Žofie Bosniakovej k verejnej úcte, až do dnešného dňa nedošlo k ich zneucteniu.

 

" Napriek tejto udalosti otec biskup povzbudzuje k šíreniu jej úcty ako vzoru veriacej manželky a matky. Druhého júna tohto roku si budeme pripomínať 400 rokov od jej narodenia a biskup Galis chce v rámci celej diecézy vyhlásiť rok Žofie Bosniakovej. V rámci tohto roka plánuje putovať po svojej diecéze s katechézou o rodine, kde bude aj Žofiu Bosniakovú dávať za vzor hodný nasledovania," uviedol Holbička.

Udalosť v Tepličke je barbarským činom aj podľa žilinského primátora Ivana Harmana. „To čo sa stalo, je šokujúce a neospravedlniteľné. Nepochopiteľné konanie mladého muža v Tepličke nad Váhom je útokom nielen na pamiatku Žofie Bosniakovej, ale predovšetkým je to barbarský čin, ktorý útočí na základné ľudské hodnoty. Žofia Bosniaková je významná postava našej histórie a fenomén, ktorý prekračuje hranice Slovenska,“ povedal Harman. Ako ďalej dodal, je smutné, že sa takéto niečo stalo a ešte smutnejšie, že sa to nedá napraviť.

„Je nám to veľmi ľúto. Pri príležitostí osláv 400. výročia narodenia Žofie Bosniakovej a 365. výročie jej úmrtia sme pripravovali špeciálny okruh pre turistov do Strečna a do Tepličky,“ uviedla Alena Reháková, riaditeľka Turistickej informačnej kancelárie mesta Žilina.

V pondelok 6. 4. 2009 boli telesné ostatky Žofie Bosniakovej prevezené do Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine.

Expertízne a antropologické úkony v súvislosti s poškodením tela Žofie Bosniakovej, ku ktorému došlo dňa 1. 4. 2009 v Tepličke nad Váhom, vykonali Prof. MUDr. František Novomeský, PhD., hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva pre súdne lekárstvo, a jeho asistent MUDr. František Štuller, PhD.

Vo foreznej expertíze boli zo zhorených zvyškov v ohorenej rakve vyčlenené kostrové a iné ostatky tela Žofie Bosniakovej, ktoré boli odborne popísané a zdokumentované.

14.04.2009 opäť zasadala komisia, ktorá sa zaoberala na uschovanie ostatkov Žofie Bosniakovej. Komisia sa stretla na Biskupskom úrade v Žiline.

Komisiu tvorili zástupcovia z Považského múzea v Žiline, Krajského pamiatkového úradu v Žiline, Obecného a Farského úradu v Tepličke nad Váhom, z Ústavu súdneho Lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine a zo Žilinskej diecézy.

Lekár František Štuller informoval o expertíze, ktorú vykonali v Ústave súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. Z artefaktov sa zachovali: medailónik zo žltého kovu, ruženec, náramok a zvyšky kovových patentov zo šiat. Kostra sa skladá z vyžíhaných úlomkov kostí. Expertíza potvrdila, že ide o ženu vo veku zhruba 35 rokov, vysokú asi 160 centimetrov.

"Komisia sa dohodla na tom, že ostatky budú vložené do schránky a uložené do Loretánskej kaplnky Farského kostola sv. Martina v Tepličke nad  Váhom. Drevená rakva, ktorá je pamiatkovo chránená, bude prevezená do depozitu Považského múzea v Žiline a podrobená odbornému vyjadreniu reštaurátora na drevo. O ďalšom odbornom postupe bude komisia rokovať na najbližšom stretnutí," informoval náš spravodajský portál hovorca biskupského úradu v Žiline Peter Holbička.
Biskup Galis pripomenul, že veriaci ľud z Tepličky nad Váhom má veľkú zásluhu na rozšírení úcty k Žofii Bosniakovej.

V nedeľu 26. apríla Mons. Galis, Žilinský diecézny biskup viedol odprosujúcu pobožnosť za čin, ktorý sa udial 1. apríla tohto roku. Spoločne s veriacimi odprosoval Boha za čin, ktorý sa tu stal 1. apríla.
V svojom príhovore biskup Galis predstavil súcit a milosrdenstvo ako najsilnejšie charakteristiky Ježišovej osoby v evanjeliách a zdôraznil: „V každom čase buď pripravený pomáhať! - toto je povolanie Božích detí! Dnes sme tu aj preto, aby sme ďakovali Bohu za dar manželky a matky Žofie Bosniakovej, ktorá nám svojím životom ukázala, že je možné žiť podľa evanjelia a nasledovať Krista. Zloba, nenávisť, šialenstvo či chorá myseľ nikdy nemôže zničiť to, čo bolo preniknuté Kristovým príkladom. Nemôže zvíťaziť nad láskou, súcitom a milosrdenstvom." Na záver vyzval všetkých prosiť Pána, aby nás zbožný, príkladný a hrdinský život Žofie Bosniakovej napĺňal nielen údivom, ale aj nasledovaním.
Pri tejto príležitosti boli pozostatky grófky Žofie Bosniakovej,  opäť slávnostne uložené v antikorovej urne do zamrežovaného výklenku v Loretánskej kaplnke farského kostola v Tepličke nad Váhom.
Starosta Milan Lazar povedal, že ľudia sa so Žofiinou stratou už pomaly vyrovnali. „Chodili sa na ňu všelijakí pozerať, aj ateisti, aj kresťania. Niekto sa prišiel pomodliť, niekto obdivovať. Asi takto sa to malo stať, že teraz tam budú chodiť ľudia za nejakým účelom a nie, aby obzerali múmiu.“
„Zámerom odprosujúcej nedeľnej bohoslužby bolo aj modlenie sa za toho človeka i za to, aby sa už takéto veci nestávali. Čas ukáže, prečo to muselo byť a či to pomohlo k väčšiemu šíreniu úcty k samotnej Žofii Bosniakovej,“ dodáva P. Holbička.

Žofia Bošňáková a jej životné osudy (1609 - 1644)

Žofia Bošňáková pochádzala z rodu  Bošňákovcov, korene ktorého siahajú do juhoslovanskej Bosny. Kroky príslušníkov tohto rodu pod vplyvom nájazdov Turkov smerovali do Slovinska, kde uhorský kráľ Ľudovít II. potvrdil Jakubovi Bošňákovi dávne výsady jeho rodu a napokon sa Bošňákovci usídlili v Bratislavskej a Nitrianskej stolici.
27. 8. 1554 panovník Ferdinand I. potvrdil Marekovi Bošňákovi privilégia rodu novou erbovou listinou.
Vnukom   Mareka   Bošňáka   bol   potomok   jeho syna  Ondreja  a Kataríny   lllesházyovej Tomáš, ktorý získal majetok v Šuranoch. Stal sa najskôr kapitánom  Šurianskeho hradu a neskoršie aj fiľakovskéj pevnosti,  ktorá mala počas protitureckej obrany veľký význam. V roku 1609 ho povýšili za baróna. Tomáš Bošňák sa oženil  s Máriou Kenderessyovou z Hevejskej stolice vo Fiľakove  26. 1.  1605. Z tohto  manželstva  sa narodilo  sedem detí, a to Tomáš, Štefan — neskorší nitrianský biskup, Žofia (2. júna 1609 v Šuranoch), Judita, Katarína, Anna a Magdaléna.
Žofia mala skromnú a dobrosrdečnú povahu. Ako  družica sa zúčastnila v roku 1624 na svadbe Mikuláša Esterházyho a Kristíny Nyáriovej v Sučanoch, na ktorej bol prítomný aj arcibiskup Peter Pázmány. Žofia, sa ako 17-ročná vydala za baróna Michala Serényiho, ktorého otec Michal Serényi starší bol predchodcom Tomáša  Bošňáka vo fiľakovskom kapitanáte, a to od roku 1592, kedy bolo Fiľakovo vybojované späť od Turkov. Serényiovci pochádzali zo Sedmohradska a mali viaceré majetky aj na Morave. Žofia hneď po svadbe odišla na hrad Svetlo v Bojkoviciach.Toto manželstvo trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi na jar  v roku 1626 náhle ochorel. Ťažko chorý napísal na hrade Svetlo 10.3. 1626 svoj testament. Pamätal v ňom aj na chudobných a bol veľmi štedrý. Je isté, že za touto jeho štedrosťou stála aj jeho manželka Žofia Bošňáková. Serényi zomrel na hrade Svetlo v Bojkoviciach po 10. 3. 1626. Jeho manželka sa v liste z mája 1626 podpísala už ako vdova. V tomto liste adresovanom jej otcovi sa sťažuje, že sa palatin o nej, úbohej vdove a sirote, vyslovil nepriaznivo. List svedčí o jej povahových vlastnostiach, oddanosti do Božej vôle a o duchovnej hĺbke mladej Žofie, ktorá dala prednosť čistote vlastného svedomia pred mienkou ľudí. V tom istom roku ako jej manžel jej zomrela matka. O rok neskôr, 24.4. 1627, zomrel ako 22-ročný jej brat Tomáš v Kismartone. Vzhľadom na to, že jej otec občas chorľavel, Žofia sa vrátila z hradu Svetlo domov.
František Wesselényi,druhý manžel Žofie Bošňákovej,  bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej a narodil sa v roku 1605. Keď mal dva roky, zomrela mu matka. Študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie. Už ako mladík sa zúčastnil v službách fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka protitureckých bojov. Neskôr sa stal aj členom poľskej šľachty.
František Wesselényi mal dvadsaťpäť rokov, keď požiadal o ruku Žofie Bošňákovej, dcéry fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka. Žofia, keď sa rozhodla spojiť svoj osud s Wesselényim, bola 20-ročná, ale už bola vdovou. Po sobáši sa jej novým, domovom stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa jej narodili obaja synovia. Adam (I630) a Ladislav (1633).
Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných.Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali. Na budove bol umiestnený križ. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako "hospitale", čiže nemocnica.Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 zlatých. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku.
Wesselénýiovci sa ako patróni štedrým spôsobom  starali o potreby farnosti a kostolov na panstve. V súpise, ktorý zaznamenal teplický farár Štefan Kôstka, sú  uvedené sakrálne predmety pochádzajúce priamo od  Žofie Bošňákovej. Boli to dve strieborné ampulky na vodu a víno, jedna strieborná a dve medené kadidelnice, antipendium na oltár, humerál a vyšívaný biely obrus. Žofia mala cit pre spravodlivosť a svedčí o tom jej list z 11.6. 1632 Adamovi Thurzhovi, hlavnému županovi Spišskej  stolice, napísaný, kvôli vražde nevinného človeka.
Žofiin otec po dlhšej chorobe zomrel 9. 12. 1634 a o 2 roky sa musela rozlúčiť so svojou 22-ročnou sestrou Katarínou. Pri výchove svojich dvoch synov bola Bošňáková odkázaná prevažne sama na seba, pretože Františka Wesselényiho, ktorý sa po jej otcovi stal kapitánom fiľakovskej pevnosti, viazali k tomuto miestu mnohé povinnosti. Wesselényiho častá neprítomnosť a zaneprázdnenosť spôsobili aj to, že usmerňovanie hospodárenia na panstve zveril  svojej manželke. Jej bol podriadený celý pansky personál ná čele so správcom panstva.
Žofia Bošňáková zomrela pomerne mladá 8.4. 1644 nemala ani tridsaťpäť rokov. V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho I., jej rodina prebývala na Strečnianskom hrade. Pochovali ju na hrade  Strečno  pod hradnou kaplnkou. Zanechala po sebe dvoch synov, 11-ročného Ladislava  a l4-ročného Adama. V tom istom roku ako Žofia  zomrel aj jej starší brat Štefan vo veku tridsaťsedem rokov.V tom čase pôsobil ako nitriansky biskup.
František Wesselényi sa 23.4. 1644 za vojenské zásluhy stal  grófom. V roku 1645 sa František oženil s Máriou   Széchyovou,  paňou   Muránskeho   hradu,kde krátko po sobáši býval. Neskôr sa presťahoval na   Ľupčiansky   hrad. Z funkcie  hradného  kapitána postúpil na hlavného kapitána hornouhorských vojsk. Ba v roku 1655 dosiahol najvyššiu možnú hodnosť - stal sa uhorským palatínom, najvyšším krajinským hodnostárom po cisárovi. V roku 1664 sa stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I., ktoré bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského  snemu   vo Vašvári uzavrel s Turkami nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť 27. 3. 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých   účastníkov  povstania po  jeho odhalení. Pochovali ho na Muráni.
Po smrti Františka Wesselényiho zdedil teplické panstvo jeho mladší syn Ladislav. Starší syn Adam zomrel mladý ešte v roku I652. Ladislav žil do roku 1675 v Teplickom kaštieli, odkiaľ odišiel do Polska na majetky zdedené po otcovi, kvôli podozreniu, že sa zúčastnil na sprisahaní pripravovanom jeho otcom. V roku 1674 cisárske  vojsko vyhodilo do povetria hrad Strečno. Zhabané panstvo v Tepličke dostali synovia cisárskeho generála Ján Jakub a Fridrich Löwenburgovci. Nový majiteľ teplického panstva Ján Jakub Löwenburg v roku 1689 dal preskúmať zrúcaniny hradu Strečno. Podnetom k tomu boli chýry o poklade ukrytom na hrade. V ruinách rozpadajúceho sa hradu nenašli žiaden poklad, ale v krypte pod poškodenou kaplnkou medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými k rakvami a telami zosnulých objavili rakvu s neporušeným telom Žofie.
Objav rakvy so zachovaným telom Žofie na Strečne , vyvolal   medzi   okolitým   ľudom   rozruch. Ján Jakub  Löwenburg dal v roku 1690 narýchlo upraviť hradnú kaplnku na Stredne. Rakvu s neporušeným telom nechal postaviť na vyvýšené miesto.V roku 1690 oznámil nález neporušených ostatkov na Biskupský úrad v Nitre, kam cirkevnoprávne patrili Strečno i Teplička. Zároveň požiadal o preskúmané tohto ľudsky nevysvetliteľného javu a upozornil na množstvo pútnikov, ktorí prichádzali k Žofiinej rakve.Takisto požiadal o dovolenie vystaviť  rakvu s telom k verejnej úcte. Kedže hrad Strečno nebol obývaný gróf Löwenburg sa rozhodol premiestniť telesné ostatky Žofie do sídla svojho panstva. A tak ich v roku 1698 dal preniesť zo strečnianskej kaplnky do krypty farského kostola v Tepličke.
Tridsaťosem rokov bolo treba čakať na rozhodnutie nitrianskeho biskupa. Povolenie vystaviť telesné ostatky Žofie Bošňákovej k verejnej úcte v  teplickom kostole po dôkladnom preskúmaní okolností dal roku 1728 biskup Adam Ladislav Erdödy. Gróf Löwenburg sa postaral o dôstojný príbytok pre telesnú schránku Žofie. V rokoch 1728 - 29 dal pristaviť k severnej strane teplického kostola samostatnú priestrannú kaplnku, zasvätenú Loretánskej Panne Márii. V roku 1729 v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie z krypty kostola do novopostavenej kaplnky. Baroková rakva   mala   sklenené   veko.   Nad   rakvou   zavesili podobizeň Žofie, ako ju predstavoval pôvodný obraz zo Strečnianského hradu. Obraz predstavuje grófku v takmer životnej veľkosti živými farbami a v odeve jej doby. V roku 1797 Ján  Illesházy, ktorý bol vo vzdialenom príbuzenstve so Žofiou, dal jej telo obliecť do pozláteného rúcha a umiestniť do novej barokovej rakvy, ako aj zvýšiť jej podstavec. Rakva s ostatkami stojí na svojom pôvodnom mieste od roku 1729 až dodnes.
Obyvatelia Tepličky nad Váhom osobitne žijú duchom Žofie  Bošňákovej. Jej  meno  nesie jedna z ulíc obce od roku 1991 i základná cirkevná škola. Z vďačnosti za vvyprosené milosti jej v roku 1994 vedľa rakvy osadili mramorovú tabuľu.

K 350. VÝROČIU ÚMRTIA-VDAKA ZA MOCNÝ PRÍHOVOR
OD OBECNÉHO ZASTUPOTEĽSTVA A 
OD OBČANOV OBCE TEPLIČKA NAD VÁHOM.

V 20. storočí sa začali ozývať hlasy, aby sa podnikli kroky pre blahorečenie Žofie Bošňákovej. V nových podmienkach náboženskej slobody na tieto výzvy odpovedal nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec a 23.11.1997 z príležitosti posviacky obnoveného farského kostola v Tepličke nad Váhom oznámil ustanovenie diecéznej komisie pre prípravu podkladov k procesu blahorečenia. Činnosť tejto komisie prebieha dodnes a jej hlavnou náplňou je zbieranie historických písomných materiálov a podnetov.


Text zostavil: Zdenko Králik
Z publikácie vytlačenej pre potreby Rímskokatolíckej cirkvi,
Farnosť Teplička nad Váhom v roku 2006.

Žofia Bošňáková - Žena dobrého srdca

Meno tejto ženy je v slovenskom národe doteraz živé. Jej nerozpadnuté telo priťahuje do kostola v Tepličke nad Váhom mnoho ľudí a stále sa ozývajú hlasy žiadajúce jej blahorečenie. Kto bola táto žena, ktorá takýmto spôsobom vstúpila do povedomia nášho národa?

 

Žofia Bošňáková sa narodila 2. 6. 1609 v Šuranoch v rodine vojenského kapitána Tomáša Bošňáka.
Od mladosti vynikala dobrotou srdca i rozvahou. Z jej súrodencov je potrebné spomenúť brata Štefana, ktorý sa r. 1644 stal nitrianskym biskupom.
Po smrti svojho prvého manžela Michala Šeréniho a svojej matky Márie Kerendešiovej (r. l626) sa Žofia venovala spoločensko-hospodárskej organizácii Šurianskeho hradu. Roku1630 sa druhýkrát vydala – za Františka Vešeléniho (1605-1667). Po svadbe išiel mladý pár bývať na hrad Strečno, ktorý dostal do vena.
Narodili sa im dvaja synovia: Adam a Ladislav.
Manželia vyvíjali značnú sociálnu činnosť. Založili útulok pre chudobných, nemocnicu takmer v dnešnom slova zmysle a nadáciu pre biednych v sume 1000 florénov.
Keďže František zastával úrad hornouhorského kapitána a pre mnohé povinnosti sa na Strečne málo zdržiaval, Žofia mala na starosti aj správu hradu.
Jej korešpondencia potvrdzuje, že na chudobných nikdy nezabúdala. Zachoval sa nám list z 11. júla 1632 adresovaný žilinskému richtárovi, v ktorom sa prihovára za prijatie chudobného obuvníka tamojším obuvníckym cechom.
Je všeobecne rozšírená povesť o nevere Žofiinho manžela Františka s Máriou Séčiovou. PhDr. Jozef Kočiš, CSc. však upozorňuje, že tento údaj je vymyslený. Jeho vznik spôsobili dva články publikované v týždenníku Vasarpani Ujság r.1858 autorom vystupujúcim pod pseudonymom Vágolgyi. Tento autor sa dopustil viacerých omylov. Okrem iného tvrdí, že sa František Vešeléni stretával s Máriou Séčiovou v čase, keď ho ešte viazal manželský sľub k Žofii. Historik Jozef Kočiš na základe archívnych materiálov dokázal, že sa František stretol s Máriou až po Žofiinej smrti. Hovoriť o manželskej nevere je teda neopodstatnené.
Žofia Bošňáková zomrela 28.4.1644 a jej telo bolo uložené do krypty kaplnky Strečnianskeho hradu. Po jej smrti sa František Vešeléni zosobášil s Máriou Séčiovou.
V roku 1689 dal Strečniansky hrad preskúmať jeho nový majiteľ Ján Jakub Löwenburg. V krypte bolo objavené Žofiino telo a napriek tomu, že od jej smrti uplynulo už 45 rokov, nejavilo známky porušenia. Roku 1728 nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy povolil verejné vystavenie Žofiinho tela v Loretánskej kaplnke kostola v Tepličke nad Váhom. Na tomto mieste odpočíva až dodnes.
Aj keď je zachované telo Žofie Bošňákovej raritným zjavom, v medicínsko-patologickej praxi to nie je celkom neznáme. V extrémne suchých miestach môže dôjsť k prirodzenej mumifikácii telesnej schránky. Podobný prípad máme aj v Krásnej Hôrke. Treba však dodať, že v krypte Strečnianskeho hradu ostalo neporušené iba telo Žofie Bošňákovej telá ostatných zosnulých boli rozpadnuté.
V súčasnej dobe ožili snahy o iniciáciu procesu blahorečenia tejto ženy. Bohužiaľ, veľkým problémom je nedostatok historicky podloženej faktografie o jej osobe. Kandidát blahorečenia sa musí vyznačovať vysokým stupňom božských čností viery, nádeje a lásky. Toto v prípade Žofie Bošňákovej zatiaľ nemožno historicky dokázať. Možno len dúfať, že vedecký výskum v budúcnosti prinesie fakty, ktoré budú dostatočným podkladom pre jej beatifikáciu. Túto problematiku má za úlohu skúmať odborná komisia ustanovená otcom kardinálom, ktorá mala svoje prvé zasadanie 2. mája 1998 v Tepličke nad Váhom.
Napriek tomu, že Žofiu nemôžme uctievať na našich oltároch, predsa – pre jej obetavý a zbožný život v rodine a pre svoju veľkú starostlivosť o blížnych – môže byť žiarivým vzorom pre život v našich rodinách.

Zdroj: Martin Bošanský